Andrej Očenáš

1921 - 1925 Gymnázium v Banskej Bystrici
1925 - 1929 Učiteľský ústav v Banskej Bystrici
od 1929 pôsobil ako učiteľ v Medzibrode
1930 - 1939 bol učiteľom v Ivánke pri Dunaji
1932 - 1937 súčasne študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (kompozícia - Alexander Moyzes, dirigovanie - J. Vincourek)
1938 začal štúdium kompozície na majstrovskej škole pražského konzervatória u Vítězslava
Nováka, kvôli vojnovým udalostiam musel prerušiť
1939 - 1950 pracoval v hudobnom odbore Bratislavského rozhlasu, prešiel rôznymi funkciami:
referent hudobno-školského oddelenia, archivár, redaktor, od 1945 prednosta oddelenia reprodukovanej hudby
od 1947 vedúci hudobných programov pre Slovensko
1948 - 1950 zástupca programového šéfa Čs. Rozhlasu
1939 - 1945 bol dirigentom Spevokolu bratislavských učiteľov, zbormajstrom Akademického 
speváckeho združenia, viedol spevokol Mlaď, pôsobil ako hudobný kritik
1950 - 1954 pôsobil na Konzervatóriu v Bratislave ako pedagóg kompozície a riaditeľ
1954 - 1962 znova pôsobil v rozhlase ako námestník riaditeľa a hlavný redaktor pre hudobné vysielanie
1955 - 1957 tvorivý tajomník Zväzu Slovenských skladateľov
od 1955 člen redakčnej rady Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry 
od 1956 člen komisie pre spoluprácu s UNESCO (do 1958), člen výboru pre udeľovanie štátnych cien Klementa Gottwalda, člen výboru Čs. spoločnosti pre medzinárodné styky, člen výboru Pražskej jari atď.
1962 sa stal prvým tajomníkom Zväzu slovenských skladateľov
1962 - 1972 pedagóg kompozície na Konzervatóriu v Bratislave
1972 - 1982 prednášal harmóniu a kompozíciu na VŠMU v Bratislave
1977 - 1982 bol predsedom Zväzu čs. skladateľov a koncertných umelcov

Učil sa od ľudí, ktorí hovorili pravdu.

A. Očenáš: "Môj rodný kraj, hádam z krajov najkrajších na svete, veľmi ľúbim.""Nikdy nezabudnite na ľudí a na miesta, kde bola vaša kolíska, váš belčov," hovorieval Andrej Očenáš, "lebo tam pri vás bola aj vaša mamička a celá rodina. A na rodinu ako na prvú studňu života sa nikdy nezabúda. Moja domovina mi znie spomienkami z detstva, dotykmi slovenskej prírody i neustálym kontaktom s rodným krajom. Všetky miesta, ku ktorým sa rád vraciam, sú pre mňa neustálym prameňom obohacovania, prehlbovania a získavania vzácneho pocitu, ktorý možno pomenovať šťastím. Už s materinským mliekom som vdychoval vôňu slovenskej zeme, vstrebával jej zvuky spolu s uspávankami. Rád si spomínam na mladosť. Salaš s celou tou romantikou má v mojom srdci stále miesto. Tam si najradšej vydýchnem. Škoda, že nie som bačom či valachom."

Prvé dotyky múzy

Narodil sa 8. januára 1911 v kraji, kde mládencov, ktorí sa dali na zboj, obdivovali, kde túžbou každého chlapca bolo stať sa keď už nie zbojníkom, tak aspoň valachom. I Andrej Očenáš chcel byť valachom, no stal sa hudobným skladateľom, hoci vraj o tomto povolaní nikdy nesníval.

Stredné Slovensko je kolískou mnohých vynikajúcich hudobných umelcov, ktorí sa tu narodili a ktorým už v detských rokoch natrvalo učarovala ľudová pieseň. Ona bola prvou a výdatnou formovateľkou hudobného talentu aj Andreja Očenáša, ktorého rodiskom je obec Selce, vzdialená len niekoľko kilometrov od Banskej Bystrice.

Na Selce nedal dopustiť. Rád sa vracal do svojho rodného domu u Brnčov, kde si postavil drevenú chatku a najmä v staršom veku tu trávil chvíle odpočinku. S jeho najlepším priateľom Antonom Vajdom zo Seliec sa stretali vždy, ako to len bolo možné. Spolu chodili po celom kraji, zakladali ohne, navštevovali salaše, spolu vyrezávali aj bačovský drevený riad. Tento talent zdedil A. Očenáš zrejme po svojom otcovi, skúsenom rezbárovi.

Prvýkrát prišiel A. Očenáš do kontaktu s hudbou ako malý chlapec v rodinnom kruhu. Jeho otec - povolaním tesár, ale zároveň výborný hudobník samouk - viedol všetky deti od malička k hudbe. Andrej už ako sedemročný hrával na krídlovke a postupne sa naučil hrať aj na ostatných dychových nástrojoch. Keď jeho otec založil neskôr v Selciach dychovú hudbu Selčianski trubači, hrával v nej aj Andrej. Ako štrnásťročný nacvičoval tridsaťčlennú dychovku v Predajnej a súbor trubačov v Španej Doline. Dychovej hudbe sa venoval aj po maturite, pretože ho často volali hrávať a dirigovať.

Zdroje vzdelanosti

Skladateľ, pedagóg a organizátor hudobného života študoval v rokoch 1921-1925 na Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici, potom na Štátnom učiteľskom ústave, ktorý ukončil v roku 1929 maturitnou skúškou. Najviac ho ovplyvnil vynikajúci český pedagóg Karel Štika, ktorý zaúčal Očenáša do tajov dirigovania, hry z partitúr a podobne. Ešte ako študent sa po prvýkrát pustil do komponovania a zložil skladbu pre veľký symfonický orchester s názvom Štefánik osudom. Po maturite nastúpil na svoje prvé učiteľské miesto v Medzibrode. Aby si mohol rozšíriť hudobné vzdelanie, požiadal o preloženie bližšie k Bratislave a ako učiteľ pôsobil v Ivánke pri Dunaji. Zároveň študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii. Kompozíciu u Alexandra Moyzesa, dirigovanie u Jozefa Vincourka a klavír u Eugena Suchoňa. V Ivánke pri Dunaji sformoval detský spevokol a zbor dospelých, cez prázdniny chodieval pre Maticu slovenskú zbierať ľudové piesne po strednom Slovensku.

Po absolutóriu pokračoval v štúdiu kompozície na Majstrovskej škole pražského konzervatória v triede Vítězslava Nováka. Pre nástup nepriaznivých politických pomerov v Európe a na Slovensku študoval v Prahe iba jeden rok.

Životná dráha

Vďaka nadobudnutému hudobnému vzdelaniu učil na Štefánikovej meštianskej škole v Bratislave, zároveň prijal ponuku na spoluprácu s hudobno-školským oddelením bratislavského rozhlasu. Externá spolupráca sa čoskoro zmenila na trvalý zamestnanecký pomer.

V roku 1950 sa stal riaditeľom Štátneho konzervatória v Bratislave, kde sa mohol naplno venovať kompozícii. Po štyroch rokoch sa znovu vracia do rozhlasu, do funkcie námestníka riaditeľa a hlavného redaktora pre hudobné vysielanie. Popri práci v rozhlase sa istý čas venoval i dirigovaniu Spevokolu bratislavských učiteľov, bol zbormajstrom Akademického speváckeho združenia, viedol spevokol Mlaď. Hudobnými kritikami prispieval do dennej tlače i niektorých periodík. Počas práce v rozhlase pochodil celé Pohronie, severné Slovensko, Záhorie a južné Slovensko a zozbieraný notový materiál a texty sa stali základom pre hudobný archív rozhlasu.

V šesťdesiatych rokoch bol prvým tajomníkom Zväzu slovenských skladateľov. Keď sa národné zväzy skladateľov roku 1977 spojili pod spoločným názvom Zväz československých skladateľov a koncertných umelcov, prvým predsedom sa stal Očenáš a túto funkciu vykonával až do roku 1982, keď odišiel do dôchodku. Pôsobenie v týchto funkciách využil najmä na propagáciu slovenskej i českej hudby doma a v zahraničí.

Mimoriadne významná bola aj jeho dlhoročná pedagogická činnosť. Vyučoval kompozíciu na VŠMU, neskôr prednášal harmóniu a kompozíciu. Podieľal sa na výchove mnohých hudobných skladateľov. Medzi jeho žiakov na konzervatóriu patrili I. Parík, J. Sixta a M.Varga, na VŠMU P. Kolman, I. Szeghyová a N. Bodnár. Nikdy sa netajil úprimným vzťahom k mladým ľuďom a im adresoval viaceré svoje diela, najmä klavírne skladby.

Žriedla jeho umenia

Tvorba Andreja Očenáša má korene vo folklóre jeho rodného kraja, najmä v hudbe valašskej kultúry Seliec, Priechodu a Podkoníc. Práve láska k rodnému kraju, k ľudovej piesni, zvykom a tradíciám - to všetko sú najčastejšie atribúty, s ktorými sa stretávame v jeho dielach. Blízka mu bola i poézia jeho generačných rovesníkov. Ťažko nájsť skladateľa, ktorý by mohol Očenášovi konkurovať v množstve zhudobnených diel slovenských básnikov. Z básnických inšpirácií prevláda v jeho tvorbe Hviezdoslav, ale je tu i Sládkovič so svojou Marínou, a Botto. Od neho je len krok k Ľudovi Ondrejovovi a jeho Jergušovi Lapinovi. Ako skromný chlapec z chudobnej selčianskej rodiny sa nemohol nestotožniť práve s postavou Jerguša. Nie vypočítavosť, ale citlivý zmysel pre spravodlivosť, sociálnu rovnoprávnosť a úprimná vďaka za akúkoľvek pomoc slovenskému národu, jeho ľudu, ho sprevádzali aj pri komponovaní mnohých hudobných diel. Často vravieval: "Treba sa učiť od tých ľudí, ktorí národu vedeli povedať pravdu. Moje vedomie sa obrodzovalo myšlienkami, ktoré vyslovili slovenskí dejatelia a myslitelia akými boli Botto, Sládkovič, Hviezdoslav, Plávka, Kostra, Novomeský. Zanechali výraznú brázdu v mojom myšlienkovom i citovom svete. Odkaz ich umenia som spájal s vlastným umeleckým prejavom."

Vždy spontánne vo svojej tvorbe reagoval i na veľké spoločenské udalosti doby v ktorej žil. Celý rad závažných umeleckých diel venoval tematike Slovenského národného povstania, kde svoju hudobnú reč rozvinul na oslavu hrdinských činov národa (cykly Pamätníky slávy, Môjmu národu, Vzkriesenie, atď.). Pečať rodnej hrude vdýchol aj komornej hudbe napríklad Obrázky duše, Prvé lístky, Nová jar, Mladosť, Obrázky z bájí. Blízky vzťah k slovenskej prírode sa odráža v dielach Margita a Besná, Marína, Horám, Ruralia slovaca.

Z tvorby Andreja Očenáša sála láska k národu, človeku i prírode. Neraz spomínal: "Bolo to veľmi dávno, čo sa človek rád túlaval po svojom rodnom kraji. Môj rodný kraj, hádam z krajov najkrajší na svete, veľmi ľúbim, tak veľmi, že ani neviem vypovedať ako to je. U nás voľakedy vyhárali zo zeme peniaze a verili sme, že dobrý človek môže ich nájsť, ak sa pokúsi byť dobrým. Verili sme, že v našom kraji chodia svetlonosi. Boli to ohníčky, ktoré poletovali nad močiarmi a bolo nebezpečie, ak sa tam človek dostal, že ho stiahnu pod zem."

Ako človek a umelec bol pracovitý, húževnatý, no pritom skromný, jemných spôsobov a miernej povahy. Harmonický vzťah prežil s manželkou Vierou, rodáčkou z Brna. Ako mladí radi spoznávali cudzie krajiny, najčastejšie však predsa len zavítali do Seliec a na stredné Slovensko. So synom Andrejom zasa objavovali na rodinných výletoch krásy Tatier.

Čerpajúc prevažne zo studnice slovenskej hudobnej tvorivosti, vyrástlo z celoživotného úsilia Andreja Očenáša v slovenskej hudbe dielo veľkého významu.

Zomrel 8. apríla 1995 v Bratislave.