Moja a vaša pani učiteľka...

Ako ten čas rýchlo letí.

Všedných dní rad, občas sviatky

a zrazu tak divno je ti,

keď sa letmo obzrieš spiatky.

Zrakom duše pátraš v diali,

spomienky sa roja v mysli.

Tie, čo radosť prinášali,

i čo smútok v dušu vtisli.

Je za nami ďalší školský rok. Mnohí si práve v týchto dňoch zaspomínajú na svoje školské roky, na svoju prvú učiteľku, ktorá ich učila písať prvé písmená, čítať prvé slová a počítať. Medzi takých patrí aj pani učiteľka Jolana Raffayová, ktorá v požehnanom 97 roku života je úžasná, múdra, trpezlivá, život a humor milujúca. Vo svojom vysokom veku si pamätá mená svojich žiakov. Vie, ako sa učili, akí boli beťári, čo vystrájali v škole a na dedine.

Na konci školského roku žiaci poďakujú svojim učiteľom za vedomosti a odovzdajú kyticu kvetov. Aj my - dedkovia a babky, starkí a starké, našej pani učiteľke za múdrosť, lásku, čo nám dlhé roky dávala, o nás sa starala, chceme srdečne poďakovať a svoj pozdrav sme uvili do veršíka:

Kyticu poľných kvetov natrhám,

Vám, pani učiteľka, z vďaky odovzdám.

Prijmite v kytici vďaky dar od detí,

z každého kvetu nech pozdrav vyletí.

Učiteľ dokáže formovať duší tvar,

za všetku námahu je vďaka preňho dar.

Za všetky trápenia, úsilia, obete,

za všetko poučné, čo nám vždy poviete.

Vďaka Vám, veď ste nám v škole boli ako otec, mať,

preto na Vás budeme len s láskou spomínať.

                                Za všetkých žiakov Želmíra Patrášová