70 rokov stará spomienka

Kto by si pomyslel, že druhá svetová vojna alebo Slovenské národné povstanie sa môže dotknúť aj mňa? Narodila som sa v roku 1972 a každý si vie spočítať, koľko je to rokov od skončenia II. svetovej vojny. Vyrastala som v časoch, v ktorých nám vojnu pripomínali vtedajší politickí vodcovia veľmi intenzívne. V máji sme robili výzdobu na nástenkách v škole, lepili sme vlajky do okien, v auguste sme spomínali na SNP pri vatre bez toho, aby sme mali konkrétnu predstavu, čo to vlastne robíme. Boli sme hromadne zahlcovaní prosovietskymi heslami, ktorých význam sme tiež presne nechápali, ale naučili sme sa ich používať. Do roku 1989 boli všade súdruhovia a súdružky, ale kedy a prečo sa toto oslovenie začalo v Československu používať, nás nezaujímalo.

Takže, kde bolo, tam bolo, ani nie za siedmimi horami, ale v meste Topoľčany, v rodine Haasovcov žil šesťročný blonďatý chlapec. Mama na neho volala, ´Julko, poď už domov´, keď chcela mať rodinu pekne doma pokope. Brat Paľko bol maličký a nezaujímavý, nedalo sa s ním ani pohrať. Julko mal radšej svoje hračky. Jedného večera, nevedno prečo, sa otec veľmi hneval, lebo hračky ostali rozhádzané po dvore. Kričal.Nepamätá si, že by jeho otec niekedy kričal! Prečo?? Všetko sa mu zdalo rovnaké ako po iné dni. Ale nebolo. Vojna všetko zmenila.

Rok 1943 - Julko nechápal prečo museli opustiť ich dom tak narýchlo, bez otca, len mama s bratom, teta Manci s babkou... Odišli do Novák. Nebolo to ďaleko od ich domova, Julkovi sa páčilo aj tam, chodil do školy, mohol hrať futbal - to ho bavilo. Vo futbalovom tíme mali hviezdu. Bol ňou Julkov bratranec - všetci ho volali Veľký Paľo. Občas prišiel strýko Zoli - mamin brat, toho mal Julko veľmi rád a vždy sa veľmi tešil, keď prišiel.

Zoli nemusel bývať v barakoch, od prezidenta Tisa mal prezidentskú výnimku a mohol slobodne do tábora prísť aj odísť. Ako riaditeľ fabriky na výrobu marmelád v Prievidzi bol ekonomicky dôležitým Židom. Keď mohol, priniesol do tábora zásoby pre príbuzných a Julka zobral von z tábora. Autom so šoférom. Do jeho domu, kde bola teta Aranka.

Rok 1944 - Julko má sedem rokov, malý brat Paľko už chodí a niečo rozpráva. Strážcovia z tábora opustili stanoviská, začalo povstanie. Julkovej rodine sa podarilo utiecť.

Niekde v horách stredného Slovenska si Julko obzerá vojakov, ako chytajú dažďové kvapky do heliem, aby získali pitnú vodu. Zdá sa mu, že je to geniálny nápad, použiť kvapky dažďa ako pitnú vodu.Sú vo veľkom stane, sú to partizáni? Zrazu začne streľba, jeden z vojakov ich ženie na ďalší presun, už tam viac nie sú v bezpečí ... Prišli do malého mestečka - Slovenská Ľupča, povedali im, že tam musia počkať na Veľkého Paľa, ktorý ich odvezie do bezpečia. Kým čakajú, znovu začne streľba, vypukne veľká panika na námestí, ľudia pobehujú, skáču na vlečky nákladiakov, utekajú peši na vozoch, na bicykloch. Zhon, stmieva sa. Niekto ich naloží na vlečku a vezie lesom niekam preč, v tme nevedno kam. Držia sa pri sebe, mama, teta Manci, babka, Julko a malý brat Paľko.

Zastavili, sú v dedine s názvom Selce, všetci v zhone zoskakujú z vlečky, nejaký pán Zauška ich vedie do svojho domu, Julko vidí pani Zauškovú a malé dieťa asi vo veku jeho brata Paľka.

Babka a Manci nie sú s nimi, vraj sú v nejakom inom dome niekde v strede dediny. Dom, v ktorom teraz býva Julko, je celkom veľký, má stodolu a maštaľ. Pre Julka sa tam odkrýva iný svet, zbožňuje zvieratá. A tu majú koňa aj kravičku. Kým bývajú v dome, niekto z dediny udá pána Zaušku, že schováva v dome Židov. Jedno ráno. Bolo to veľmi skoro ráno, ešte bolo šero. Malý Paľko spal. Julko ležal v posteli, ale nespal. Mama sa prišla rozlúčiť. Dať zhohom svojim deťom. Vtedy Julko ešte netušil, že vidí mamu posledný krát. Bolo to pred Vianocami v roku 1944. Potom prišli Vianoce. Niečo, čo Julko nikdy predtým nezažil. Stromček, prekrásne vianočné ozdoby, sladkosti na stromčeku, sviečky, sviatočné jedlo a zvyky. Bol očarený. A vtedy si znova uvedomil, že mama nie je s nimi.

Nový rok 1945 - do domu prišiel mladý chlapec. Julko ho poznal, chodil do domu pravidelne. Mal ruksak a lyže a pýtal sa pani Zauškovej, či by mohol vziať Julka do kopcov "na Diel", kde sú nejakí ľudia, medzi ktorými by mohol Julko nájsť svoju mamu. Julko ide plný očakávania.

Toho roku bola tuhá zima, napadlo veľa snehu. Mladý muž a chlapec kráčali do kopcov, kde mali dedinčania stodoly na skladovanie sena. Keď prišli ku jednej zo stodôl, už sa stmievalo. Vošli dovnútra, Julko uvidel niekoľko ľudí, možno siedmich na podlahe, ktorí vystrašene hľadeli na nich. Medzi nimi spoznal tetu Manci a babku, hneď sa pýtal na mamu:„Je tu aj mama s vami? Nie, nič o nej nevieme," odpovedali. Julko zosmutnel.

Keď sa odtiaľ vracali, ten mladý chlapec sa pýta:„Julko chceš zlyžovať so mnou ?" Postavil Julka na lyže a jazda začala. Julko kričal z plného hrdla a uvedomoval si, že je len malá bodka valiaca sa dolu z kopca s hrozným pocitom.„Toto je môj koniec, toto je môj koniec ..." spadol, po chvíli sa chlapec po neho vrátil a doviedol ho späť do dediny.

Pred príchodom jari prišli do dediny Nemci. Keďže Pán Zauška mal veľký dom a v čase Slovenského národného povstania museli dedinčania ubytovať Nemcov, ktorí toto povstanie potláčali a chytali partizánov po celom strednom Slovensku, nemeckí vojaci bývali v dome s Julkom, Paľkom a rodinou Zauškových. Mnoho dní strávil Julko v spoločnosti nemeckých vojakov, ale jeden večer bol pre neho pamätný. Nemecký vojak sa ho pýta: „Počúvaj chlapče,ty si Žid?" Julko nerozumel otázke, neodpovedal. Potom vojak zobral zošit a začal v hneve písať znaky v hebrejčine, ukazoval ich Julkovi a prikazoval mu: „Čítaj!" Julko nechápal, čo vojak od neho chce. „Čítaj!" opakoval nemecký vojak útočným hlasom. Tie znaky Julkovi nič nehovorili. Nepoznal ich. Vojak začal kričať na dieťa. Musel mať nejaké podozrenie, musel niečo zistiť v dedine, od susedov ... „Zajtra ráno ťa zoberieme za dedinu a zastrelíme ťa! A teraz si daj dole nohavice!" neprestával kričať. V momente, ako toto počula pani Zaušková, padla na zem, chytila vojaka za kolená a začala prosiť o chlapcov život. Nezastrelili ho. Zachránila mu život.Čo ale Julko netušil bolo to, že namiesto neho vyviedli za dedinu pána Zaušku. Vojak mieril presne. Strelil ho do hrude, telo padlo na zem. Vojak odišiel. Pán Zauška ležal na zemi, ale nebol mŕtvy. Život mu zachránili hodinky a malá modlitebná knižka, ktoré mal v náprsnom vrecku.

Ako plynul čas, začali do domu chodiť aj iní vojaci - maďarskí, rumunskí, sympatickejší, ich uniformy mali zelenšiu farbu. Julkovi jeden z nich ponúkol tmavý chlieb so sladkou marmeládou. V dedine sa neustále ozývalo bombardovanie, streľba, potom bolo ticho a zase dookola streľba, bombardovanie, ticho. Jedného dňa trvalo ticho dlhšie, potom bombardovanie prestalo úplne. Do domu už nechodili žiadni vojaci. Z Julka sa stal dedinský chlapec. Jeho život patril do Seliec, obliekal sa ako dedinčan, aj tak rozprával.

Jedného krásneho jarného dňa roku 1945 - možno v apríli alebo v máji - do dediny prišiel na motorke bratranec - Veľký Paľo. Priniesol chlapcom pastelky a omaľovánky. „O pár dní po vás príde strýko Zoli a vezme vás k sebe domov, k tete Aranke, " oznámil im. Za pár dní sa tak naozaj stalo. Strýko Zoli prišiel nákladiakom po obe deti. Pani Zaušková mu navrhla, že oni by si Julka aj s Paľkom nechali. Mali iba jednu dcéru a oboch chlapcov by naďalej vychovávali ako svoje deti. Strýko na tento návrh nepristúpil a oboch chlapcov odviezol do Prievidze, kde ich ako vlastných vychovávali Zoli a Aranka.

Julko postupom času zabudol na udalosti z rokov 1943-1945, Paľko o nich nevedel vôbec nič. Až do momentu, keď mu starší brat pomáhal vyplniť prihlášku na vysokú školu a do kolónky rodičia nadiktoval iné mená rodičov - neboli to Zoli a Aranka, ktorých Paľko považoval za mamu a otca. Paľko sa až vtedy dozvedel, že jeho skutočný otec bol zavraždený v koncentračnom tábore niekde v Poľsku a mama bola zabitá v Kremničke pri Banskej Bystrici. Identifikovaná bola podľa zimného kabáta po exhumácii tiel z hromadného hrobu.

Čas plynul, bolo po vojne, každý si slobodne žil svoj život, chlapci vyštudovali, oženili sa, našli si dobrú prácu. V časoch, keď sa v Československu schyľovalo k invázii zo Sovietskeho zväzu,Haasovci emigrovali do Ameriky, v obave o svoje životy, v  obave, že by sa zverstvá páchané na Židoch mohli zopakovať.Pavol Zauška a Mária Zaušková rod. Chebanová ostali žiť v Selciach, ich rodina sa rozrástla. Nakoniec mali osem detí a život nemali ľahký ani jednoduchý. Julka a Paľka už nikdy viac nevideli.

Rok 1992 - v Československu sa otvorili hranice. Julko sa rozhodol navštíviť hromadný hrob v Kremničke a chcel navštíviť aj Zauškovcov v Selciach. Cestoval s dcérami Saškou a Gabikou a bratrancom, Veľkým Paľom, ktorý si tiež pamätal, kde Zauškovci bývali: Selce, posledný dom vľavo.

Nič z toho, čo si pamätali z vojny, už však nebolo ako predtým. Na mieste Zauškovie domu stála nová stavba, ktorá im nič nehovorila. Pýtali sa susedov na rodinu Zauškovcov. „Pán Zauška, pani Mária Zaušková - tí už pomreli," dozvedeli sa. Ale odviedli ich do neďalekého domu. „Tu býva ich dcéra." Po zazvonení sa otvoria dvere a Julko stuhne. Pred ním stojí mladá žena s úsmevom na tvári. „Vyzeráte presne ako pani Zaušková," hovorí Július. „Všetci mi hovoria, že sa podobám na starú mamu," odpovie dievča.

Starí rodičia o vojne veľa nehovorili, Haasovci im odkrývajú kus rodinnej histórie Zauškovcov. A Julko sa dozvedá, že dom, ktorý si pamätá, bol zrútený, aby si vnuci Zauškovcov mohli postaviť nový dom. Ale ostala stodola...

Kde bolo, tam bolo ... na konkrétnom mieste, v konkrétnom čase, konali činy konkrétni ľudia. Hoci sami mali málo, riskovali svoje životy, aby pomohli iným. Urobili, čo pokladali za samozrejmé a nikdy o tom nehovorili. Tak bolo to či nebolo?

Aj vďaka Julkovi už aj ja viem, ako to bolo, hoci som sa narodila v inom čase.

Diana Belanová ( vnučka Pavla a Márie Zauškovcov)