Buďme navzájom ohľaduplní

  Ďalším námetom na zamyslenie je miestny cintorín, jeho okolie a veci s tým súvisiace. Tento priestor dobre pozná iste každý selčan, veď práve tadiaľto je to skratka z jedného konca dediny na druhý, je tu krásne ticho na prechádzku. Zvláštne čaro dodáva tomuto miestu poloha akoby odvrátená od hluku obce, nasmerovaná k lúkam a neďalekým kopcom. Je to miesto, kde aj v tuhej zime nájdeme rozkvitnuté kvety, kde väčšine z nás odpočíva niekto blízky. No nielen tým sa náš cintorín líši od ostatných. Žiaľ, nielen tým.

Naši predkovia ho vybudovali na okraji obce. Poviete si, „veď aj ostatné cintoríny sú na kraji." Áno, sú. No väčšinou nie sú skratkou z jednej strany obce na druhú a už vôbec sa po tých chodníkoch nechodí so senom alebo hnojom. A vidieť v cintoríne pásť sa sliepky tiež nie je na pochvalu.

To sa deje cez deň, no naše pietne miesto má aj nočný život. Nevadí mi, keď tam mladí randia, no občas tam po nich zostanú také veci ... Tak si myslím, že v určitej fáze prejavovania si náklonnosti sa treba z cintorína odsťahovať.

Na srdci mi leží ešte jedna vec: nová výsadba v cintoríne. Je tu, niekto sa s tým natrápil, kým to posadil, niečo to stálo. Dobré je vedieť, že tie kríčky majú korene, ktoré nám nepôjdu do základov našich ohrád okolo hrobov a ani nebudú vysoké. Nie sú to tuje, je to tis obyčajný, ktorý by nemal byť vyšší ako jeden meter. Skúsme ich mať radi a brať ich ako našich priateľov, ktorí sú tu preto, aby nás potešili svojou prítomnosťou. Tie kríčky sú bezbranné, my by sme ich mali chrániť.

Tak veru, krásny je náš cintorín, a nielen preto, že je náš. Dávajme si naň pozor, robme ho krajším a pomôžme mu udržať si výnimočné postavenie v obci i v našich mysliach. 
A v prvom rade v našich mysliach. Veď tam odpočívajú naši najbližší.

                                                    Katarína Mesíková