Ovčiarske zvyky

Je jar. Na Juraja sa obyčajne vyháňali ovce na pašu. Bola to obecná slávnosť, lebo skoro v každom dome sa chovali ovce. V roku 1891 sa začala písať ovčiarska kronika, ktorá má názov Protokol alebo zápisník poznačení salašních vecí Dolníckeho salaša počínajúci v roku Pána 1891.

Ovce sa vyháňali z dolného konca dediny. Do každého dvora vstúpil bača a salašník s písankou, kde si zaznačili počet oviec, jariek, a tiež, čo bolo dôležité, boli znaky oviec - výštipky, dierky. Každý gazda mal svoj znak, ktorý zdedil po svojich predkoch. Mnohí bačovia a valasi hneď poznali, čie sú to ovce. Z každého domu dostali slaninu, klobásu, vajcia a pálenku. Táto akcia sa volala miešačka, lebo sa miešali ovce z celej dediny. Kým bača a valasi povyháňali všetky ovce, ostatní gazdovia odviezli rediku na vozoch na určené miesto, kde bola koliba. Tú pekne vyčistili chvojinou, pozametali pavučinu, oblepili nástenným papierom a poukladali všetko, čo sa doviezlo. Boli to kotly, zberačky, gelety, črpáky, na ktorých sa museli lesknúť obrúčky, hrudienky biele ako kvet a všetko, čo potrebovali na salaši. Doviezli sa aj košiare. Miešačka sa robila len vo štvrtok alebo v sobotu. Bačovia dodržiavali ovčiarske zvyky - na začiatku sa pomodlil Otčenáš a založil oheň, ktorý nemohol zhasnúť po celý rok, lebo v kolibe sa údili oštiepky a robila sa kyslá žinčica, gelety na dojenie sa priniesli len keď boli ovce v košiari a voda sa nikdy neliala dole kopcom, žinčicu do Jána musel každý vypiť v kolibe. Dobrý bača mal aj 50 zvoncov, ktoré uväzoval ihneď ovciam. Boli to ovce, čo chodili stále vpredu a preto vznikli aj pesničky: Kde je tá ovečka, čo predok vodila. Vyšla si na skalu, nôžku si zlomila.Ovce moje, ovce , máte liate zvonce, chodíte, cengáte popod tie javorce. Oj bačova kornuta pozerá na ten Diel, či sa na Kajchiariporozvíjal už buk. Keď sa po chotári rozišli ovce, bola to zvonkohra a pýcha baču. Ovce moje, ovce, široko chodíte, všetci ľudia vravia, že škodu robíte.

Bačovia boli zo Seliec, ale čo si spomínam, boli aj z Priechodu a Podkoníc. Volali sa Ondrej Homola - Fajkár, zvaný len Ondrík. Bol veľmi pracovitý statočný človek a milovník oviec. Vedel dobre robiť parenice, oštiepky a dobrú žinčicu. Každý deň chodil salašník na salaš po parenice a oštiepky, ktoré potom odovzdal kupkyniam z Priechodu, Podkoníc, ktoré ich predávali v Bratislave a v Prahe na Václavskom námestí. Záujem o tieto výrobky bol veľký. Vtedy mala ovca trojaký úžitok: vlna, mlieko, mäso. Ďalší bačovia boli: Pavel Chaban - Pondel a Pavel Rakyta - Valko a z Podkoníc Jozef Kostúr - Strapáň. Títo bačovia okrem svojho remesla vedeli hrať a pekne spievať. Keď bolo všetko porobené, do rúk zobrali fujary a začali hrať ovčiarske pesničky:Pusť ma bača, pusť ma z hole, má milá ma domov zovie. Večer idem, ráno prídem, ešte ovce dojiť budem.

Okrem fujary hrali aj na gajdách. Bača Strapáň - Strapáňovo meno všade vychválenô, na každej kolibe meno vyrezanô.

Na Turíce sa robili poldojky. Každú ovcu podojili a merali množstvo mlieka. Mali normu, koľko má dojka dať a podľa toho bola pláca na Mitra. Uvaril sa guláš, gazdovia sa pobavili, ale aj poškriepili, lebo nechceli mať poldojky. Niekedy to riešili ručne - stručne. Na Jána, keď už kvitli šípy, bača začal počtovať. Ovce začali pomaly mlieko strácať. Aj vtedy vznikali pesničky: Ej dobre vám, bačovia, keď vás budú chváliť, lebo vám valasi dobre ovce pásli.

Každý rok bol inakší. Raz bolo sucho, druhý rok bol mokrý a niektorý rok aj uhynulo veľa oviec. Aj túto smutnú udalosť vyjadrili v pesničke.Býval som valachom, býval som aj bačom, ovce mi podochli, teraz nemám na čom. Keď som ja valašil na selčianskomdieli, hynuli mi ovce od studenej vody.

Ovčiarsky rok sa skončil na Mitra. Salašník s bačom porovnali príjmy a výdavky a čo zostalo, salašný výbor rozhodol, koľko peňazí sa nechá na budúci rok a čo sa rozdelí medzi gazdov. Bola to rosácka, na ktorej sa pilo, jedlo, ale tiež sa uzatvorila zmluva a dal sa preddavok bačovi a valachom, že aj budúci rok budú bačovať.

Ej valasi moji milí, prežili sme spolu leto, ale zimu nebudeme, akože sa rozídeme.

Ej valasi, valasi, škoda vašej krásy, keď vás budú ťahať na Mitra za vlasy.

Tieto časy sa už nevrátia, ale ostanú len spomienky na pekný spoločenský zvyk.

Želmíra Patrášová