Milé prekvapenie

Nedávno sa po našej záhrade prechádzal holub. Poštový, ako zistili tí, čo sa tomu rozumejú. A poľský - lebo mal označenie na nôžke, podľa ktorého ho bolo možné identifikovať. A na dôvažok ho zaradili ešte aj do akejsi triedy či skupiny. Nuž toľkoto sa človek môže dozvedieť za malú chvíľu od „holubárov." Nezainteresovanému poslucháčovi nepovedia veľa slová hrvoliaky, sovky, letúny, poštové holuby, no ľuďom holubárom sa hneď rozjasní tvár a rozviaže jazyk, začnú spomínať na „svoje" holuby, na kamarátov, na zážitky a roky strávené s týmto koníčkom. Chovu holubov sa v Selciach venovalo mnoho mladých i starších ľudí, veď v niektorých rodinách sa tento koníček dedil z pokolenia na pokolenie. Dnes tomu už tak nie je. Nieto čas, nie je záujem a mnohokrát tento koníček neprospieva ani susedským vzťahom. Ktovie prečo, ale pred polstoročím problém so „susedovie holubmi" nebol. Možno preto, že domy v tom čase boli skromnejšie, jednoduchšie. A možno boli také aj medziľudské vzťahy.

Ján Mesík