Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

František Šujanský

* 01.04.1832 Rajec
† 20.05.1907 Český Tešín
kňaz, jazykovedec, etnograf, národný a ľudový pracovník
 

Narodil sa 1. 4. 1832 v Rajci. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Vacove a v Nitre, teológiu v Pešti a v roku 1856 bol vysvätený za kňaza banskobystrickej diecézy. Pôsobil ako kaplán v Horných Hámroch, Oslanoch, Hornej Vsi, Podkoniciach, Kláštore pod Znievom, Martine a Kremnici. V rokoch 1864-80 bol farárom v Radvani a od roku 1881 farárom v Selciach až do svojej smrti. Šujanský bol poprednou osobnosťou slovenského národného, kultúrneho i politického života v 2. polovici 19. a začiatku 20. storočia. Vyrastal a formoval sa v národne uvedomelom prostredí biskupského gymnázia v Banskej Bystrici pod vplyvom katolíckych dejateľov, sústredených okolo biskupa Moysesa. Bol spojovacím článkom medzi Osvaldovou družinou a evanjelickými národovcami. Ako osobný priateľ katolíckych a evanjelických národovcov pozitívne ovplyvňoval ich vzájomné vzťahy a často sprostredkúval ich vzájomné stretnutia. Na jednom z nich v roku 1860 v Kláštore pod Znievom bolo dohodnuté zvolať národné zhromaždenie do Turčianskeho sv. Martina a tu bolo tiež skoncipované Memorandum slovenského národa. Bol zakladajúcim členom Matice Slovenskej, Katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, na ktoré prispel značnou finančnou sumou. Podporil takmer každú národnú inštitúciu, podporoval väznených slovenských národovcov a prispel na pomníky Ľudovíta Štúra, Jána Bottu, Juraja Fándlyho a ďalších. Zorganizoval prestavbu kostola v Radvani, v roku 1894 dôkladne prestaval kostol v Selciach a v roku 1897 postavil filiálny kostol v Šalkovej. V Selciach zorganizoval výstavbu hydraulického vodovodu, jedného z prvých v Uhorsku. Bol zakladajúcim členom Spolku sv. Vojtecha. Hlavnou oblasťou jeho vedeckého záujmu bola jazykoveda. Už ako študent prekladal poéziu zo srbochorvátčiny. Poznávaním cudzích jazykov (poznal latinčinu, gréčtinu, nemčinu, maďarčinu, poľštinu, srbochorvátčinu a češtinu/ sa 7 dostal k výskumu slovenskej nárečovej slovnej zásoby. Ako prvý v slovenskej literatúre sa pokúsil opísať dialekt jednej obce v práci - Hjadlovské nárečie. Celé roky zbieral slovenské ľudové piesne, rozprávky, príslovia a porekadlá. Asi 5500 prísloví a porekadiel poskytol do zbierky Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia A.P. Zátureckého. Jeho životným cieľom bolo zostaviť slovenský etymologický slovník, ktorý však pre chorobu nedokončil. Šujanský zomrel 20. 5. 1907 v Českom Tešíne, kde sa liečil. Pochovaný je v Selciach, kde má okrem náhrobku aj pamätnú tabuľu na kostole.Narodil sa 1. 4. 1832 v Rajci. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Vacove a v Nitre, teológiu v Pešti a v roku 1856 bol vysvätený za kňaza banskobystrickej diecézy. Pôsobil ako kaplán v Horných Hámroch, Oslanoch, Hornej Vsi, Podkoniciach, Kláštore pod Znievom, Martine a Kremnici. V rokoch 1864-80 bol farárom v Radvani a od roku 1881 farárom v Selciach až do svojej smrti.

Šujanský bol poprednou osobnosťou slovenského národného, kultúrneho i politického života v 2. polovici 19. a začiatku 20. storočia. Vyrastal a formoval sa v národne uvedomelom prostredí biskupského gymnázia v Banskej Bystrici pod vplyvom katolíckych dejateľov, sústredených okolo biskupa Moysesa. Bol spojovacím článkom medzi Osvaldovou družinou a evanjelickými národovcami. Ako osobný priateľ katolíckych a evanjelických národovcov pozitívne ovplyvňoval ich vzájomné vzťahy a často sprostredkúval ich vzájomné stretnutia. Na jednom z nich v roku 1860 v Kláštore pod Znievom bolo dohodnuté zvolať národné zhromaždenie do Turčianskeho sv. Martina a tu bolo tiež skoncipované Memorandum slovenského národa. Bol zakladajúcim členom Matice Slovenskej, Katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, na ktoré prispel značnou finančnou sumou. Podporil takmer každú národnú inštitúciu, podporoval väznených slovenských národovcov a prispel na pomníky Ľudovíta Štúra, Jána Bottu, Juraja Fándlyho a ďalších. Zorganizoval prestavbu kostola v Radvani, v roku 1894 dôkladne prestaval kostol v Selciach a v roku 1897 postavil filiálny kostol v Šalkovej. V Selciach zorganizoval výstavbu hydraulického vodovodu, jedného z prvých v Uhorsku. Bol zakladajúcim členom Spolku sv. Vojtecha. Hlavnou oblasťou jeho vedeckého záujmu bola jazykoveda. Už ako študent prekladal poéziu zo srbochorvátčiny. Poznávaním cudzích jazykov (poznal latinčinu, gréčtinu, nemčinu, maďarčinu, poľštinu, srbochorvátčinu a češtinu/ sa 7 dostal k výskumu slovenskej nárečovej slovnej zásoby. Ako prvý v slovenskej literatúre sa pokúsil opísať dialekt jednej obce v práci - Hjadlovské nárečie. Celé roky zbieral slovenské ľudové piesne, rozprávky, príslovia a porekadlá. Asi 5500 prísloví a porekadiel poskytol do zbierky Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia A.P. Zátureckého. Jeho životným cieľom bolo zostaviť slovenský etymologický slovník, ktorý však pre chorobu nedokončil. Šujanský zomrel 20. 5. 1907 v Českom Tešíne, kde sa liečil. Pochovaný je v Selciach, kde má okrem náhrobku aj pamätnú tabuľu na kostole.

 

František ŠujanskýFrantišek Šujanský